Fejeton: Radka Hoffmanová - Lisabonské postrehy

Viem, že čakanie je v tejto krajine zrejme národnou disciplínou. Stretávam sa s ním dennodenne, odkedy som prišla. Domáci však vyzerajú spokojne. Sú s tým zmierení. Len cudzinci sa nervózne hrajú s prstami, nohami. S čímkoľvek. Hlboké nádychy, povzdychy, pohľady po miestnosti. Presne to som robila aj ja. Prihovoril sa mi muž. Z Nepálu. Jednou z jeho otázok bolo, či viem, kde je Mount Everest. Môj intelekt sa urazil. Na druhej strane sa však smial. Nedokázala som pochopiť, ako si niekto môže myslieť, že nepoznám Mount Everest. Postupne sa s tým moja myseľ vyrovnala a zmierila. Ako aj s mnohými inými vecami. Naučila som sa, ako to tu funguje, resp. v niektorých prípadoch priam nefunguje. Obávam sa, že po návrate domov budem za exota, ktorý všade mešká, ničím sa výrazne netrápi a má čas na všetko. Zároveň sa tu však všetko rýchlo mení. Ako počasie. Chvíľku to vyzerá na dlhotrvajúci dážď a za pár minút je úplne jasno a slnečno. Za to všetko môže vietor. Tak ako aj dnes. Dívam sa z okna a vidím, že listy na strome pred našim domom už takmer úplne opadli. Jeseň však neprichádza. V týchto končinách ju nikto nepozná. Nikto sa s ňou nekamaráti. Napriek tomu vám na uliciach ponúkajú pečené gaštany, ale to nie je ono! Jesť gaštany, keď nemáte jesenný pocit a ešte k tomu všetkému nie je ani tak chladno, to jednoducho naozaj nie je ono. Jeden taký predavač je aj pred vlakovou stanicou Rossio v centre mesta. Viem to, lebo vlakom cestujem celkom často. Do školy a zo školy. Vždy, keď je tam, tak je celá stanica plná dymu. Najprv som si myslela, že niekde horí, ale keď som vyšla von, tak som zbadala, že ten obrovský kúdoľ dymu vychádza z jeho špeciálneho hrnca na pečenie gaštanov. Takto je to tam skoro každý deň a nikto s tým nemá problém.
úryvek

Celý fejeton Lisabonské postrehy nabídneme v úvodu Zelného rynku v sobotu 3. prosince. Pořad začíná v 17 hodin.